História mesta

Krupina a Trnava sú najstaršie mestá na Slovensku. Mestské práva dostali už v roku 1238. Na základe bohatých archeologických nálezísk môžeme predpokladať, že okolie Krupiny bolo osídlené už v mladšej dobe kamennej /2400 - 1900/. Svedčia o tom nálezy medených sekier, dlátok a ozdobné predmety zo staršej doby bronzovej, zvyšky kultúry popolnicových polí, keramika a žiarové hroby z obdobia lužickej kultúry.
Najstaršia písomná zmienka o území na ktorom vznikla Krupina je v listine Bela II. z roku 1135. Erb - veľkonočného baránka dostalo mesto v roku 1218 od kráľa Ondreja II. Pôvodná osada vznikla na pravom brehu rieky Krupina na úpätí mierneho návršia, kde už v prvej tretine 13. storočia stál kostol, čo dokazujú jeho románske prvky.
Predpoklady na vznik stredovekého mestečka vytvorila obchodná cesta - známa ako "magna via", ktorá spájala Jadran s Baltom.
Vývoj rastúceho mesta bol násilne prerušený vpádom Tatárov r. 1241, ktorí Krupinu spustošili. Počas tatárskeho vpádu sa stratili Krupine pôvodné mestské výsady, preto ich Bela IV. roku 1244 obnovil a potvrdili ich i panovníci Štefan V. a Ladislav IV..
V 14. storočí bola Krupina známa a významná svojim "Krupinským právom", o získanie ktorého sa snažili mestá Martin, Ružomberok, Žilina, Prievidza a iné.
V druhej tretine XV. storočia bolo mesto ohrozované zvyškami vojsk husitov - bratríkov, ktoré viedol Ján Jiskra. Okolo roku 1440 jeho vojská v službách záujmov habsburskej dynastie Krupinu obsadili a postavili okolo kostola obranné múry s baštami.
Za vernosť preukázanú v bojoch o uhorský trón udelil panovník Ladislav Pohrobok Krupine r. 1453 privilégium, podľa ktorého mohla používať osobitnú ochranu uhorských panovníkov ako slobodné kráľovské mesto.
Po útokoch Turkov utrpela Krupina veľké škody, preto na obranu pred tureckým nebezpečenstvom mesto budovalo hradby, v roku 1541 i strážnu vežu Vartovku.
Za zásluhy v protitureckých bojoch udeľuje v roku 1602 kráľ Matej II. mestu rozšírený erb.
Začiatkom 17. storočia sa Krupina znovu ocitla pod hrozbou Turkov. V roku 1664 Turci zajali mnoho ľudí z Krupiny a blízkeho okolia, Krupinu však nikdy neobsadili. Až porážka Turkov v roku 1683 znamenala koniec tureckého nebezpečia.
Kuruckej vojne, ktorá sa odohrávala na celom území Slovenska, sa nevyhla ani Krupina. Kurucké vojská donútili Krupinu kapitulovať. Rákoczi v roku 1705 však ochranným listom zaručil Krupine bezpečnosť pred vpádmi svojho vojska a mesto sa vo všetkých veciach muselo obracať na neho, ako na svojho ochrancu a správcu. Zriadil tu súdnu tabuľu na čele so svojím najvyšším veliteľom Mikulášom Bercsényim. Po porážke Rákocziho vojsk pri Trenčíne kuruci mesto vykradli a podpálili.   
Po potlačení povstania sa Krupina zaviazala vernosťou a poddanstvom kráľovi Jozefovi I., znovu dosiahla staré privilégiá.
V roku 1710 mesto postihol mor. Za obeť mu padlo okolo 2000 ľudí.
Stavovské povstania a turecké vojny zasadili Krupine ťažký úder. Upadol jej politický a spoločenský význam. Krupina sa však postupne zotavovala zo spôsobených škôd. V záujme pozdvihnutia duševnej a kultúrnej úrovne jej obyvateľov boli povolaní do mesta piaristi, ktorí tu v roku 1761 začali stavať kolégium a k preslávenému piaristickému gymnáziu, nariadením Márie Terézie r. 1777 pribudla i tzv. normálna škola.
Krupina sa od roku 1785 dostala pod právomoc kráľovského komisára, o rok neskôr s inými kráľovskými mestami v administratívnych veciach bola podriadená župe, vo veciach hospodárskych priamo kráľovskej komore. Roku 1788 bola v meste zriadená trojtriedna koedučná hlavná škola.
V júli 1797 vypukol požiar. Zhoreli dve tretiny domov, vyhorel mestský dom i piaristický kláštor. Iba niekoľko domov, kostol a fara ostali nepoškodené. O tri týždne neskôr nový požiar zničil všetky ostatné domy i kostol s farou. Na zmiernenie nešťastia panovník roku 1798 na dva roky odpustil mestu dane a dal mu privilégium vydržiavať jarmoky.
V revolučných rokoch 1848 - 49 silný maďarizačný vplyv nedovolil väčšiemu rozvinutiu slovenského národného života v Krupine. V tomto období však v Krupine uzreli svetlo sveta a pôsobili tu veľkí národovci Andrej Braxatoris a jeho syn básnik Andrej Braxatoris-Sládkovič. V roku 1855 sa v Krupine narodila známa spisovateľka Elena Maróthy Šoltésová.
Po skončení I. svetovej vojny roku 1918 sa občania začali búriť proti maďarskej vrchnosti a vznikom Československej republiky sa jednotlivé zložky verejnej správy odmaďarizovali.
V roku 1919 mesto napadli vojská maďarskej červenej armády. Zanechali za sebou značné hmotné škody. Vyrabovali obchody, mestský dom, zničili mestský archív a mesto pripravili o vzácne a nenahraditeľné historické dokumenty.
K výraznejšiemu rozvoju mesta došlo v 30-tych rokoch a v období Slovenského štátu.
Počas II. svetovej vojny sídlili v okolí Krupiny štáby sovietskych a francúzskych partizánov. Krupina bola oslobodená vojakmi rumunskej a Červenej armády 3. marca 1945.
Do roku 1960 bola Krupina okresným mestom a patrilo pod ňu 45 obcí. Aj keď sa po zrušení okresu rozvoj mesta spomalil, Krupina zostala prirodzeným kultúrnym a administratívnym centrom hontianskej oblasti s rozvinutým strojárskym a potravinárskym priemyslom.
Po roku 1989 nastali konečne zmeny. Dobudovala sa priehrada, obchodný dom, tržnica, a ako jedno z prvých miest na Slovensku mala Krupina káblovú televíziu a miestne televízne vysielanie. Začali vychádzať aj Hontianske noviny. Historickou udalosťou bolo napojenie mesta na plyn nákladom skoro 200 miliónov a v súčasnosti je splynofikovaná polovica mesta.
Krupina ako prirodzená spádovitá oblasť bola znovu vyhlásená za okresné mesto - žiaľ je len administratívnym a školským centrom, nie hospodárskym, aby zaručovala zamestnanosť pre obyvateľov svojich 36 obcí.
Históriu Krupiny poznačili roky slávy i roky sklamania a utrpenia. Krupina rástla i upadala, neraz sa dvíhala z rumovísk, i popola. Pokolenia si tu odovzdávali svoje životné skúsenosti, starosti, radosti, žiale i nádeje. Krupina vychovala statočných ľudí, ktorí sú zapísaní v dejinách slovenského národa. Buďme na nich a na výsledky ich práce hrdí.